Vianoce sa začínali Štedrým dňom. Vtedy už vo Valaskej vládla sviatočná nálada, robili ju betlehemci, ktorí chodievali s betlehemom z domu do domu, aby tam predvádzali tradičné pastierske hry. Betlehemci boli najvýznamnejšou zložkou vianočného zvykoslovia. Ako valasi boli blízki valaštianskym obyvateľom a so svojimi hrami chodili po dedine aj nasledujúce dva sviatočné dni. V kostole mali vyhradené popredné miesto.
Štedrý deň v rodinách bol venovaný príprave štedrovečernej večere, pri ktorej zasadol za stôl každý člen rodiny. Hovorievalo sa, že v tento deň aj žobrák doma večeria, a preto sa poschádzali aj tí členovia rodiny, ktorí boli za prácou po svete. Hospodári sa snažili čím skôr obriadiť statok, lebo len čo vyšla prvá hviezda, bol čas zasadnúť k stolu. Nohy stola boli popreväzované reťazou, čo malo zabezpečiť súdržnosť rodiny. Stôl bol prikrytý bielym obrusom, naložený bohatým pohostením. Nesmela chýbať kapustnica, opekance s makom, kysnuté koláče s tvarohom, makom, kapustou a orechmi, oblátky s medom, varené sušené slivky, varený hrach alebo bôb, jabĺčka a cesnak. Pod obrus kládli peniaze, aby rodine celý rok nechýbali. Čerstvo upečený chlieb musel byť na stole celý, aby tiež nechýbal po celý rok. Gazda zobral zo všetkého po kúsku a odniesol statku do maštale. Aj ten pocítil, že je sviatok štedrosti a hojnosti. Aby bol statok zdravý, natrel dvere maštale cesnakom, čo malo zabrániť chorobám i ostatnému zlu. Keď sa gazda vrátil k stolu, pozapaľovali sa sviečky na stole i sviečky na stromčeku – jedličke, zavesenej pod povalou. Ozdobami boli červené jabĺčka, pozlátené orechy, reťaze zo slamy. Cukríky – salónky sa vešiavali až po prvej svetovej vojne. Štedrovečerná hostina sa začala prípitkom, ktorý s modlitbou predniesol otec rodiny. Zapíjal sa typickým slovenským nápojom – hriatou, čo bol čistý špiritus, zaliaty karamelom s rascou, alebo inými prísadami.
Sotva sa stačila v rodinách odbaviť štedrovečerná hostina, už sa celá dedina ozývala spevom vianočných piesní pod oblokmi. So spevom po dedine radi chodili deti i mládež, ale i staršie ženy aj cigánky, aby si za vinšovanie vyslúžili odmenu. Bol to obyčajne domáci kysnutý koláč a jabĺčko, do ktorého majetnejší občania, napr. „notárovci“ zapichli peniaz. Po vinšovaní sa všetci mladí aj starí pobrali na polnočnú omšu do kostola, aby privítali narodenie Božieho syna.
Prevzaté z VH 6/2014 a podľa záznamov kronikárov zapísala Adriana Bundová