Vždy som tvrdila, keď rástli moje deti, že nikdy nedovolím aby mi doniesli psa, ktorého by sme mali v byte.
Nehovoriac o tom, že by pes mal niečo zjesť z toho taniera, z ktorého jeme my. To by som nikdy nedopustila.
Jedného dňa tesne pred mojimi narodeninami prišiel môj dospelý syn domov celý vysmiaty. Spoza zipsu na vetrovke mu trčala malá strapatá hlavička s veľkými ustráchanými očkami.
Podišla som k nemu a opýtala som sa ho : „ Čo to máš za tým zipsom také milé, okaté?“
Syn sa ma opýtal, či sa mi páči. Povedala so mu, že je strašne krásne.
Na to mi odpovedal že je strašne rád, lebo je to darček k mojim narodeninám a darčeky sa nemajú vracať. Ostala som zaskočená, ale hneď sme si padli obidve do oka. Je to fenka SZI –TZU. Bez rozmýšľania som jej dala meno Ester. Neviem ako ma to v tom momente napadlo. Vôbec mi už nevadí, že jej dám niekedy zjesť z toho taniera, z ktorého jem aj ja. ,No čo, veď tanier sa umyje.
Je to milý, poslušný, prítulný psík . Nekričí, nevadí sa so mnou, ale niekedy keď sa jej niečo nepáči, vie sa uraziť. Potom ju pohladkám a je všetko v poriadku. Chodím s ňou rada na prechádzky. Ak idem náhodou sama bez mojej Esterky, mnohokrát sa ma ľudia opýtajú, či sa jej niečo nestalo, keďže mala už 10 rokov. Trocha je už pomalšia, ale zato ešte poľahky vyskočí ku mne na gauč, keď vidí že si nesiem kávu do obývačky. Ja sa teším, že je pri mne. Keď mi je smutne, alebo mám starosti, dodá mi elán do života, keď sa mi úprimne pozerá do očí svojimi krásnymi očkami.
Od malička som ju obliekala do svetríkov a kombinéz, ktoré som jej sama uháčkovala a ušila.
V tej dobe sa na mňa pozerali niektorí tak, že som im z očí čítala, že si myslia, že mi šibe, keď obliekam psa. Teraz keď idem po Valaskej, vidím, že každý druhý malý psík je oblečený. Nikomu to už nie je divné a po čase mnohí prišli na to, že psík sa neoblieka pre parádu, ale preto aby neprechladol, keď je zima, keď prší, aby nebol zablatený. Dnes je to už samozrejmosť, keď chceme mať radosť z nášho domáceho miláčika, musíme sa oň aj starať. Veď je to ako člen rodiny.
Som nútená chodiť von s Esterkou na prechádzky, ale zároveň to prospieva aj môjmu zdraviu. Niekedy máme aj dobré zážitky. Jedna staršia pani nás ráno kontroluje z okna, či si zbierame sekréty. Je mi to už smiešne a minule mi to nedalo a zakývala som jej so sáčkom, kde bol výsledok venčenia môjho psíka.
Inokedy druhá tetka na mňa vykrikovala z okna, aby som si pratala po psovi. Darmo som jej vysvetľovala, že nemôžem zobrať cikanicu. Odpovedala mi, že jej je to jedno, mám si to vziať a hotovo. Ja jej na to : „Tetka a keď ide opilec z krčmy a čúra Vám pod oknom, aj na toho kričíte, aby si to zobral?“. Odpovedala mi: „Jaj moja, to nie, ten by ma poslav do r...“ Tak som sa len zasmiala a zašomrala si, že ma to teda musí naučiť a radšej tým smerom nechodím.
Môj syn zomrel a ja som šťastná, že mi po ňom ostal taký vzácny darček, moja Esterka. Neviem si už bez nej predstaviť môj život, ktorý mi denne napĺňa svojou prítomnosťou.
Vždy keď sa na ňu pozriem, hreje ma pri srdci láska, láska môjho nebohého syna.
Autor: JankaSlezakova21, 65 r.