Z kroniky obce 1944-1945

Záznamy o účasti obce Valaská v Slovenskom národnom povstaní, o frontových udalostiach a o oslobodení obce Valaská boli zapísané do kroniky obce učiteľom Antonom Kúdelkom až v roku 1968 na základe súťaže o najlepšiu prácu - kroniku z vojnových čias. Zápis schválila Rada MNV vo Valaskej dňa 15. decembra 1967 č. 195/1967 po prerokovaní na porade starších občanov a schválení komisiou školstva a kultúry. Predsedom MNV bol Ernest Schwartz.

Partizánske hnutie (výber z prepisu obecnej kroniky str.1-8)

    „Začiatkom augusta 1944 boli po okolí rozšírené správy, že v okolitých horách sú partizáni. Chýr o ich prítomnosti pôsobil príťažlivým dojmom, najmä pre tých, ktorí ťažko znášali rozpínavosť Nemcov, ktorí si po utvorení Slovenského štátu počínali na Slovensku ako v okupovanej krajine. Ruské lietadlá koncom júla a začiatkom augusta vysadili v Nízkych Tatrách organizátorskú skupinu ruských partizánov. Na základe správ o priaznivých podmienkach pre rozvoj partizánskeho hnutia, vysadili 6.,7. a 9. augusta ďalšie partizánske skupiny na Latiborskej holi v Nízkych Tatrách, medzi ich členmi boli aj štyria slováci. Po nadviazaní spojenia s ilegálnym hnutím KSS v Podbrezovej a inde, vytvorili sa partizánske výcvikové strediská. Také boli v Jasenských holiach i na Trangoške, kde bol veliteľom Ladislav Kalina, rodák z Tajova.

    Medzi prvými, čo odišli z Valaskej k partizánom bol Anton Vološin. Pracoval na pošte v Podbrezovej. Odišiel na Bukovské hole, kde sa prihlásil do skupiny nadporučíka Bielika. Odtiaľ podnikal náborové akcie po celom vidieku. Dňa 10. augusta odviedol k partizánom Jána Kúdelku, Jozefa Kubove, Matúša Baníka, Rudolfa Havaša, Antona Sucháňa, Jozefa Farárika, Jozefa Spišiaka a iných. Dňa 22. augusta odišli k partizánom ďalší: Jakub Gajdošík, Jozef Králik, Anton Kupec, Rudolf Koža, Marek Žabka, Ondrej Králik, Laco Rappensberger a iní. Jakub Gajdoš vykonával v Bielikovej skupine inštruktora. Bolo treba partizánov cvičiť, veď mnohí neboli predtým vojakmi. Výcvikové stredisko bolo v Jasenskej doline.

Niektorí mládenci ako odvedenci mali rukovať k vojsku. Michal Pikuľa ich prehovoril, aby išli k partizánom. Nákladným autom boli odvezení do Jasenskej doliny, kde sa stretli s Valašťanmi. Boli to Július Molčan, Július Siládi a iní. Pridelení boli k Bielikovej skupine. Do partizánskych jednotiek okrem menovaných nastúpili aj Štefan Mihálik, Jozef Štefánik, Gabriel Gocník, Rudolf Pavlečka, Jozef Králik, Július Lukáč, Ján Krbyľa, Štefan Kabelka, Jozef Siman, Jozef Leitner, Karol Dzurík, Július Kúdelka, Ján Baník, Elena Sokáčová, Július Fischer, Blahoslav Mikoš, Zigmund Korbačka, Viliam Mojžiš, Vladimír Bella, Imrich Havaš, Arnold Sliačan, Pavol Šuhajda, Jozef Vraštiak, Anton Kučera (Pozn.: O partizánoch Vraštiakovi a Kučerovi napísala článok do Valaštianskeho hlásnika Mária Luptáková 5/2012).

Skoro dva týždne v auguste pred Pikuľov stáli delá. Dvanásti vojaci spávali u Pikuľov na šope. Veliteľ, nadporučík Oskar Jelen, býval u Jelenov. Bola to delostrelecká batéria z Popradu, ktorá pod zámienkou letného cvičenia čakala na povstanie.

    Ráno 26. augusta 1944 sa na signál sirény zhromaždili podbrezovskí robotníci pred bránou závodu. Prehovorili k nim ilegálni pracovníci KSS. V ten deň prišli do Podbrezovej partizáni, ozbrojili časť robotníkov, ktorí obsadili závod. Podobne i na Piesku robotníci ráno zastavili prácu a odišli z továrne. Robotníci z Podbrezovej i z Piesku pochodovali do Brezna a v kasárňach žiadali zbrane. Partizáni sa presunuli z Táľov do Valaskej. Škola na Konopiskách (Pozn.: terajšia ZUŠ) sa stala výcvikovým strediskom partizánskej skupiny npr. Kalinu. Sem rukovali všetci nevojaci ako partizáni.

29. augusta bolo rozhlasom vyhlásené SNP, otvorený boj proti bratislavskej vláde a nemeckému fašizmu. Bystrickým rozhlasom bola súčasne vyhlásená Československá republika. Medzi prvé nariadenia Revolučného národného výboru (Cyril Krbila - predseda, Anton Kúdelka st., Július Kúdelka, Jozef Kučera, Jozef Havrila, Jozef Pavlečka, Šimon Barzík, Rudolf Babic, Rudolf Šatara, Ján Molčan a ďalší.) vo Valaskej patrili opatrenia na zaistenie poriadku, obmedzenie výčapu v hostincoch. Zariadená bola zbierka šiat a potravín. So žiadosťou prišla i podbrezovská nemocnica, aby sa jej pomohlo v zásobovacích ťažkostiach. Zbieralo sa mlieko, maslo, zemiaky.

Dňa 5. septembra 1944 bola vyhlásená mobilizácia vojnopovinných mužov do 45 rokov. Vojaci rukovali do breznianských kasární, nevojaci k partizánom do školy na Konopiskách vo Valaskej. Robili sa zbierky pre partizánov: krmivo pre kone i peniaze.

Vo valaštianskom výcvikovom stredisku boli vytvorené štyri oddiely. Dva boli vyslané do Dobrej Nivy, veliteľmi boli Rusi Michajlov a Černov. Jeden oddiel bol vyslaný do Vysokých Tatier pod velením Kirgiza Vasila Achmodolka a štvrtý oddiel pod velením napr. Krzisteka odišiel do Malužinej. Ostatní sa presťahovali na Bujakovo, odkiaľ organizovali akcie proti nepriateľovi.

    Na protitankových priekopách pracovali všetci, ani vo fabrike sa nepracovalo, fabrika dokonca vyslala odborníkov pre kladenie železných prekážok do koryta Hrona a žeriav. Na Piesku sa pod vedením Rudolfa Babica dokončovali protilietadlové guľomety, ktoré boli použité na ochranu breznianských kasární. Bunkre a priekopy sa budovali na Mýte. V Rohoznej sa budovalo poľné letisko a trosku na stavbu letiska na Piesku nakladala do vagónov hlavne mládež.

    I keď prichádzali správy o ústupe vojsk a partizánov a okruh povstaleckého územia sa zužoval, chlapcov to nijako neodrádzalo. Dňa 9. októbra odišli k partizánom ďalší. Boli to Anton Kučera, Jozef Vraštiak a ďalší. K nim partizánom išli i dievčatá. Ila Sokáčová, Emília Krbyľová, Bera Králiková a ďalšie, ktoré robili úlohu ošetrovateliek.

V polovici októbra sa obyvatelia dozvedeli z banskobystrického rozhlasu o kapitulácii Maďarska. Tlak fašistických vojsk sa zo všetkých strán zintenzívnil. Proti slabo vyzbrojeným povstalcom, boli nasadené skúsené dobre vyzbrojené nemecké jednotky. Okupačné jednotky v dňoch 18. - 22. októbra začali generálny útok na týchto smeroch:

Jelšava - Muráň - Červená Skala,

Muráň - Tisovec - Brezno

Poprad - Vernár - Telgárt

Kráľova Lehota - Malužiná.

24. októbra sa občania Valaskej dozvedeli, že nemecké oddiely sú v Tisovci a tlačia sa na Brezno. Podobná situácia bola i na Červenej Skale. Posledným pokusom na zastavenie Nemcov cez Zbojskú bolo vyhodenie mosta pred Bánovom a zatarasenie cesty v najužšom mieste. No Nemci postupovali smerom na Brezno aj Horehroním a boli už na Beňuši.“

Z denníka občana (prepis z obecnej kroniky str. 21, 22)

„24.10.1944 ráno evakuovala celá obec do hôr. Evakuácia začala o 2. hodine po polnoci. Popoludní 25.10. vtrhli Nemci o 3. hodine do našej obce. Naši vojaci sa im postavili na odpor Za ulicou. Nemci hneď zapálili Krbylove dom, ktorý zhorel aj s humnom a maštaľou. V našej obci v tejto paľbe stali sa civilné obete: Jozef Mattoš, Pavlína Siládiová, Sabína Králiková. Našich vojakov padlo sedem. Pozdejšie sa našli tieto osoby: Jozef Vraštiak a Anton Kučera, partizáni. Jozef Kudelka ml., Jozef Kúdelka st., Martin Siládi zomreli pri výbuchu míny, keď išli vozom do Hornej Lehoty po svoju batožinu. Traja boli ranení: J. Mojžiš, Martin Gonos a Peter Kúdelka, ktorí sa po dlhšom čase uzdravili. Neskoršie sa našli dvaja vojaci, ktorých mená nevieme. Pri odpore, ktorý kládli naši vojaci, boli poškodené dva veľké tanky a viac zabitých Nemcov, jeden je tu pochovaný. Zajatí boli Jozef Baník a Krbyľa.

28.10. Odišli poslední SS-mani a mali sme až do Vianoc pokoj. Pred Vianocami sa už začala fronta od východu pomaly sťahovať. Prv autokolóna, tanky, vozatajstvo a naposledy pechota.
25.12.1944 prišlo do obce Valaská zo 1500 Nemcov, vojakov. Boli rozdelení do každého domu, na druhý deň odišli asi 20 km od obce.
28. 12.1944 Prišli Nemci z východu aj s tankami a  boli tu až tri týždne.
15.1.1945 sa začala už aj útočná vozba a pechota sťahovať z východu od Košíc. Mali sme každý deň iných. Od toho dňa už začali opevňovacie práce.“

Do spoločného hrobu na valaštianskom cintoríne pochovali na Deň Všetkých svätých padlých hrdinov, ktorí bojovali 26.10.1944 pri obrane Piesku. Mená pamätná tabuľa nenesie. Malo by ísť o vojakov 2. paradesantnej brigády.

Život vo Valaskej počas frontu (str. 13, 14 prepis z obecnej kroniky)

Začiatkom roku 1945 vláda tzv. Slovenskej republiky vyhlásila mobilizáciu 5 ročníkov, ba niektorí dostali aj zvolávacie lístky. No front sa približoval, preto nikto nechcel ísť proti osloboditeľom, ktorých ľud túžobne očakával. Tí čo pracovali vo fabrike, fabrika ich vymohla. Tak sa stalo, že do fabriky šli pracovať aj takí, ktorí tam predtým nepracovali, aby sa vyhli rukovaniu. Iní sa zase ukryli. Nikto však nerukoval. Mládenci, mladí muži tajne chodili budovať úkryty, bunkre, kde chceli prečkať prechod frontu, ktorý sa viac a viac približoval. Nemcov v dedine pribúdalo. Keď asi v druhej polovici januára 1945 cez Valaskú eskortovali Nemci odvlečených mužov z Gemera (okres Hnúšťa) smerom na Banskú Bystricu, medzi mužmi vo Valaskej nastal poplach. Aby ich nestihol podobný osud pri ústupe Nemcov, prestali chodiť do fabriky. Jedni sa skrývali doma, iní v bunkroch na Brezinkách, Rovienkach, v jaskyni na Bystrej, vo vodovodných šachtách vo Veľkých Potôčkoch, hoci i to bolo nebezpečné, keďže  valaštiansky chotár, ktorým sa predpokladala frontová čiara, bol sledovaný nepriateľom. Situácia ukrývaných sa zhoršila, keď sa koncom januára 1945 front skutočne presunul na pripravované obranné postavenie na čiare Valaská - Mýto p. Ďumbierom, pretože koho Nemci, lebo Maďari našli v poli, každého pokladali za partizána a zastrelili ho. Takto bol zastrelený aj Gabriel Krupa dňa 30. januára 1945 pred Bystrianskou jaskyňou. (Pozn: príbeh o ďalších ukrývajúcich sa v jaskyni bol uverejnený vo Valaštianskom hlásniku 5/2011 str. 16, spomienka učiteľa Arpáda Kaliského). 
Pri ústupe nepriateľa cez Valaskú tiahli kolóny áut a keďže cesta bola zamrznutá, autá sa šmýkali, museli občania poťahom pomáhať do Závozu. (Pozn.: miesto kde stojí Nový závod ŽP). Pred možnými akciami partizánov bola strážená železnica od Valaskej po Brezno. Strážili ju vojaci i občania. Asi dvadsiati Valašťania strážili po Brod, od Brodu po Brezno - výhrevňu strážili občania z Hronca. Striedavo stáli vojak - občan. Posledný vlak od Bystrice po Podbrezovú došiel 31. januára 1945. Železnica od Podbrezovej po Brezno bola už 26. januára zvláštnym strojom zničená tak, že podvaly boli v polovici prelomené. Podobne bolo zničené aj telefónne vedenie.
V tomto období prestávajú pracovať aj fabriky, železiarne v Podbrezovej a i na Piesku. Nemci odmontovali stroje s úmyslom odviezť (ich) do ríše. Robotníci však zachraňovali, ako mohli. Súčiastky strojov skrývali, vyhodili most nad Bystriankou, aby naložené vagóny nemohli byť odvezené. Prestáva robiť aj píla na Štiavničke. Hrmenie diel sa blíži. Nocou vidieť po poli žiare, to Nemci zapaľujú koliby a iné staviská, aby nemohli slúžiť osloboditeľom.“

    Nemci začali opúšťať mesto Brezno a ustupovať smerom na Valaskú ráno 30. januára 1945. Cestou sa hrnuli kolóny áut a lúkami hnali vojaci čriedy nakradnutého dobytka. V noci z 30. januára 1945 na 31. januára prenikli do Brezna útvary rumunských vojsk. Nemci zaujali obranné pozície v západnej časti mesta na Banisku, odkiaľ mesto ostreľovali do 12.2.1945, kým ich rumunské vojská nezatlačili do Valaskej.

13.2.1945 bolo oslobodené Mýto pod Ďumbierom a Bystrá.

Valaskú preťala frontová línia na dve časti. Zatiaľ čo dom Parašínovcov Za ulicou (dnešná Cesta osloboditeľov) bol oslobodený, u Rudolfa Fabriciusa bývali Nemci. Veliteľstvo mali na Ihráči nad Skalkou.

V Hornej Lehote o vojnových udalostiach do kroniky obce zapísal učiteľ Vladimír Bágeľ.

    „Vo februári 1945 napadlo veľké množstvo snehu. Predsa však občania zásobovali partizánov, vojakov a ukrytých v horách zásielkami potravín, ktoré odvážali na sánkach do mlyna. Občania museli zasnežené cesty do Podbrezovej, do Dolnej Lehoty a na Bystrú cez Diel udržiavať schopné prevozu. Občania sa presťahovali do pivníc, kde bývali, spávali, varili. Prvé granáty dopadli do prostriedku obce.“

„Asi 60 Nemcov držalo front v okolí dediny 5 týždňov. Za celý čas rekvirovali seno, kone, rožný statok, ovce, ošípané, hydinu, rabovali v opustených a poškodených domoch. Občania mužského pohlavia na rozkaz a pod dozorom Nemcov museli každú noc pracovať: Kopali guľometné postavenia, strelecké zákopy, protitankové priekopy a prekážky, niekedy za ťažkej delostreleckej paľby pod Svíbovou, na lúkach, na Dolinkách a za Šoltýsom. Väčšiu časť ciest Nemci zamínovali, ako aj ulicu pod Polomom. Zamínovali aj polia, najmä Brezovú, kde sa stali dve nešťastia, jedno z nich smrteľné pri odmínovaní. Pretože Nemci pri ústupe brali sebou aj mužov vo veku 16-60 rokov, všetci občania mužského pohlavia v tomto veku sa schovávali pred Nemcami. Niektorí v horách, iní doma.“

    Obce Hronec, Valaská, Horná Lehota boli oslobodené 6. marca 1945 vojskami IV. rumunskej divízie. No ani potom sa nemohli obyvatelia voľne pohybovať, lebo Nemci sa držali v Podbrezovej a z vrchu Šiklov ostreľovali okolie. Najviac zabitých a ranených bolo zásahom črepín.

Z miestnych občanov pri oslobodzovaní Hornej Lehoty prišli o život: Ján Graca, Berta Chomičová, Rudolf Rolko, Anna Rosíková, Mária Vraždiaková, František Zemko, Mária Zemková.

    Vo Valaskej pri oslobodzovaní zahynuli z miestnych občanov: Gabriel Krupa zastrelený 30.januára 1945, keď sa pred odvlečením išiel skryť do Bystrianskej jaskyne; Šimon Molčan usmrtený 1.2.1945 črepinou míny vo svojom dome; Rozália Gonzurová r. Spišiak podľahla zraneniu črepinou míny 1.2.1945, Jozef Pacera 2.2.1945 podľahol zásahom črepiny míny, Karol Iždinský 11.2.1945 okamžite mŕtvy zásahom míny, ktorá vletela do kuchyne domu; Ondrej Podmanický usmrtený črepinou míny 17.2.1945; Jozef Havrila zastrelený 14.2.1945; Ondrej Králik usmrtený črepinou míny 21.2.1945; Marcela Grečová usmrtená črepinou míny 22.2.1945; Štefan Bánik usmrtený črepinou míny 23.2.1945, Margita Mesiarkinová usmrtená črepinou míny 1.3.1945, Tibor Revay našliapol na mínu 6.3.1945; , Elena Chovancová rod. Spišiak usmrtená črepinou míny 28.3.1945; Pavlína Gajdošová, rod. Kirdaj usmrtená črepinou míny 5.4.1945, Milan Kukla podľahol zraneniu míny 5.4.1945, Ján Zelenčík usmrtený črepinou míny 15.5.1945, Vincent Václavík podľahol zraneniu črepiny míny 22(25).5.1945.

    Nemecké jednotky boli vystrojené oblekmi prispôsobenými pre boj v zasneženom teréne, vyzbrojené guľometmi, mínometmi, automatickými zbraňami, puškami a tankami. Udáva sa, že nemecké vojská za 6 týždňov bojov v okolí Brezna mali len 23 padlých, zatiaľ čo straty na ľudských životoch rumunských bojovníkov sa odhadujú na niekoľko tisíc. Podľa prepisu obecnej kroniky na str. 12 sa udáva ohromujúce číslo 3000 rumunských vojakov, čo je viac než Nemci zavraždili vo vápenke v Nemeckej a v Kremničke dokopy.

Z kroniky obce Mýto pod Ďumbierom

    Neprítomnosť Nemcov v dedine obyvateľstvo hneď využívalo. Pomáhali láskyplne vojakom brigády a partizánom v obstarávaní zásob, podávali im informácie o pohybe nemeckých hliadok, lebo vojaci a partizáni si často schádzali do dediny pre stravu.

    Mnoho strachu preniesli obyvatelia vtedy, keď znenazdania prišla nemecká hliadka a obsadila všetky východy z dediny, takže ranení vojaci a partizáni, ktorých naši pritúlili a starostlivo opatrovali, nemohli sa chytre vybrať do hôr. Ale všetko prešlo šťastne a nenašiel sa nikto, kto by ich bol prezradil. 

    Cez Vianoce využili vojaci a partizáni neprítomnosť Nemcov v dedine, zišli z hôr do dediny a tak spolu s nami oslávili sviatky spomienkami na svojich doma, od ktorých boli odtrhnutí.

    Ale tento čas voľného pohybu a šťastného trávenia sviatkov s nami a v našich príbytkoch prestal náhle na Silvestra, keď došli do dediny prví maďarskí frontoví vojaci. Naši chlapi sa museli zase utiahnuť do lesov a nemohli tak často schádzať do dediny pre potraviny. Naši obyvatelia však prešli cez rozum aj Maďarom. Zásobovanie v horách dialo sa tak, že lesní robotníci pracujúci blízko bunkrov prinášali stravu v horách ukrytým našim bojovníkom. No horšie bolo vtedy, keď prácu v lesoch zastavili a nikto bez písomného povolenia nesmel vyjsť z dediny. 

    V týchto ťažkých časoch sa vyznamenalo obetavosťou mnoho rodín z našej obce. Jedni chodili nakupovať do Brezna potraviny, iní šili bielizeň, kapce, piekli chlieb každý deň a tí najodvážnejší toto všetko vynášali do hôr, do bunkrov. Ostatní čo nemohli do hôr, konali čo mohli doma, ukrývali ranených vojakov a partizánov v dome aj počas pohybu nepriateľských vojakov v obci, v tom istom dome.

    Keď sa front blížil, Nemci sa ponáhľali s obrannými opatreniami a nútili civilných obyvateľov pomáhať pri stavbe bunkrov a pri kopaní zákopov. Po vyprázdnení mesta Brezna stiahli sa Nemci do pozícií pripravených v okolí našej obce. O tieto okolité vrchy a našu obec rozpútal sa tuhý boj. Aj počas bojov nútené bolo obyvateľstvo na práce v prvých líniách hoci dňom a nocou ozývali sa naše hory výbuchmi mín, granátov, rachotom pušiek, automatov a guľometov. Niektorí z obyvateľov boli priebehom bojov ranení.

    Najťažšie chvíle zaľahli na nás vtedy, keď míny a granáty padali do dediny. Pri tom zahynul Jozef Mutiš. Obyvatelia sa museli ukrývať v pivniciach, nejedli, nespali niekoľko dní.

    Napokon po dvojtýždňovom boji v zákopoch a po tuhom pouličnom boji, do ktorého nasadili Nemci aj tanky svitol 13. február 1945* deň oslobodenia obce. Hneď po príchode Červenej armády a rumunských spojeneckých vojsk povracali sa z hôr do dediny vojaci a partizáni a na uvítanie podali si ruky s našimi osloboditeľmi... Dlhé rady čerstvých hrobov padlých rumunských vojakov na našom cintoríne svedčia však o velikých obetiach, ktorými bolo oslobodenie obce a vlasti našej vykúpené....

* podľa iných záznamov za deň oslobodenia sa považuje 12.2.1945

(str. 146-149)