O obci
 

Názvy obce: 1773, 1863-1882 Valaszka, 1786 Walaszka, 1808 Valaszka, Walaská, 1888-1902 Olaszka, 1907-1913 Garamolaszka, 1920- Valaská

    Obec Valaská sa nachádza 4 km západne od Brezna. Hlavná cesta č. 66 ju rozdeľuje na Starú Valaskú (materská časť) + Piesok a Novú Valaskú (Sídlisko). V roku 2013 mala obec 3735 obyvateľov, priemerný vek bol 41,27 rokov. 

Z  H I S T Ó R I E

Prvá písomná zmienka

    Hoci územie okolo dnešnej Valaskej bolo predmetom  privilegovaných listín podstatne starších, za prvú písomnú zmienku o Valaskej sa oficiálne považuje listina Vita Mühlsteina, vydaná Valachovi Ladislavovi v roku 1470, ktorá jeho rodine udelila privilégium šoltýstva – dedičného richtárstva v obci Štiavnica.

Vít Mühlstein bol županom Zvolenskej stolice (od 1469) a kremnickým komorským grófom (od 1470). Sprevádzal Mateja Korvína a jeho manželku Beatrice po krajine.

Originál listiny je v archíve v Radvani a takto spracovaný odpis je z roku 1970 vyvesený na chodbe úradu vo Valaskej 

Jedna legenda hovorí, že keď kráľ Matej Korvín prechádzal územím dnešnej Valaskej, jeho sprievod vyplašil had. Opodiaľ  Valach pasúci stádo oviec hada zabil a vďačný kráľ smelému Valachovi sľúbil toľko územia, koľko je schopný prejsť s ovečkami za jeden deň. 

Valach musel ovce riadne hnať, lebo chotár Valaskej mal pôvodne vraj až 24 000 ha. Takže niektorí hovoria, že Valach mal na to tri dni, iní spomínajú týždeň, ďalší hovoria, že od splnu do splnu.

Najjužnejším bodom valaštianskeho chotára je sopečná Poľana a najsevernejším bodom tok Bystrianky.
Túto legendu zobrazuje aj erb obce, ktorému dominuje valach s valaškou v ruke pristupujúci nohou hada v sprievode dvoch ovečiek. Mesiac a hviezda upomínajú pravdepodobne na časovo obmedzené vytýčenie chotára.

Takto bol vyšitý erb obce na hasičskú zástavu skôr, než sa do neho pustili heraldici.
Vadilo im, že Valach pôsobí ako zabiják a tak spustili jeho sekerku sponad hlavy nižšie.
Vpravo dole súčasný erb.

Majetkové spory

    Valaská bola obec, ktorá od svojho počiatku až do roku 1848 prislúchala k ľupčianskemu hradnému panstvu a orientovala sa na chov oviec a dobytka. Právom valašského obyvateľstva bolo slobodné pasenie stád ovcí a kôz vo svojom chotári. Ten však nemal presne vymedzené hranice a preto sa Valašťania dostávali do sporu so susedným mestom Breznom. Navzájom si zaháňali dobytok z pastvín a zašlo to až tak ďaleko, že Brezňania v roku 1516 zabili Valaštianskeho šoltýsa Mikuláša a Valašťania sa zas v roku 1517 pripojili k Dócziovcom a podpálili im mesto. Majetkové spory skončili až v  r. 1887, keď bol valaštiansky pôdny fond upravený na 6 423 ha (11 162 jutár).

Železničná trať Podbrezová – Pohronská Polhora 1893-1895

  
Železničný most na Chvatimechu bol zničený ustupujúcimi nemeckými vojskami v marci 1945  , obnovili ho v roku 1946

   Ubehlo 20 rokov, kým sa od schválenia výstavby železničnej trate medzi Tisovcom a Hroncom prikročilo k jej realizácii. Na 20 ročnom meškaní najviac strácali železiarske podniky, ktoré potrebovali dopravovať suroviny z Tisovca do podnikov v Pohronskej Polhore, na Bujakove, v Hronci, v Podbrezovej. No ani Valašťania situáciu neuľahčovali a bránili sa vyvlastňovaniu pozemkov pod železničnú trať. Najväčšie prieky asi robil rímsko-katolícky kňaz Bobok, ktorý nebol spokojný so sumou odškodnenia za cirkevnú pôdu v sume 1000 florénov a ešte menej bol spokojný so sumou 200 florénov za dve pivnice pod cintorínom, ktoré mali ustúpiť železnici. Keďže sa finančne nedohodli, nedovolil celú pivnicu zbúrať a do zosekaného svahu dal o niečo ďalej vsadiť dvere.

Trať stavali talianski zajatci, po ktorých nám tu ostala kaplnka sv. Antona Paduánskeho v údolí Rit. Niekde v tých miestach bol 100 m dlhý tunel úzkorozchodnej železničky Podbrezová - Hronec, ktorý pri výstavbe novej trate museli odstreliť. Talianski zajatci z vďaky, že ich životy boli pri tejto nebezpečnej práci ušetrené, postavili kaplnku.

Prezývky

    Valašťanov prezývali Butkári. Tak sa tu volajú zemiaky (butky), ktoré sa hojne vyskytovali na ich jedálničku. Za miešanie psieho mäsa do fašiangových klobás si vyslúžili prezývku Psiari. No ako a kedy vznikla táto tradícia, na tom sa nezhodnú ani starousadlíci.

Jedna verzia je, že mládenci na zábavu, ktorá sa konala v sále u Mihálikov (objekt neskôr známy aj ako kino Trangoška v Starej Valaskej, asanovaný potom, čo sa vo vedľajšom dvore prepadol kôň do jaskyne) navarili zo psiny psí guľáš. Ponúkli aj krčmára Mihálika. Ten guľáš do seba tak tlačil, až mu masť vytekala dierkou v líci, ktoré mal deravé po nehode. No chuť na guľáš ho raz dva prešla, keď zlomyseľní mládenci začali posmešne havkať. To bolo niekedy v polovici 30-tych rokov 20. storočia.
Ďalšia verzia je, že, futbalisti chceli lacno uhostiť hosťovské mužstvo, tak narobili klobásy zo psov a nejako sa to ujalo.

Neboli nájdené žiadne príspevky.