Stretnutie pri niekdajšej lipe

24.09.2017 17:44

 Vážení milovníci stromov a prírody!

Chcel by som sa stretnúť na mieste zvalenej lipy Pod Lipovou, kde by sa zo zvyškov urobila vatra a pri nej sa dohodlo, čo s týmto pekným miestom. V čase niekedy koncom októbra, najlepšie po viac dňoch pekného počasia, aby vyschlo drevo. Vítaný je každý, kto má rad prírodu, nevítaní sú "hejslováci" a kvázi národovci a tiež politici, ktorí si pri sadení líp naháňajú politické body. Pridám slová nášho prvého prezidenta T G Masaryka: Lásku k vlasti slušný človek nevytrubuje. (dokázať sa dá skutkom)

 

Lipa Pod Lipovou

 

Všetko je dočasu.

 Príroda nás, ako svoju súčasť, upozorňuje na časnosť.

Aj keď sa niekedy tvárime, či konáme tak,

že svet patrí len nám,

akoby sme tu mali byť na večnosť.

Tak aj naša lipa.

Dominanta Pod Lipovou,

ktorú bolo vidieť z okolitých vŕškov, vrchov,

svedčí o tom,

že nepoznáme hodinu, dňa, ani ten okamih,

keď sa raz, aj pre nás všetko pozemské skončí.

Odišla preč z našich očí,

odišla na večnosť.

 

Prvá polovica padla 8. júla na Deň stromu,

počas búrky so silným vetrom.

Neuniesla jeho nápor.

Druhá polovica 24. júla večer.

Tiež pod silným vetrom

klesla na zem.

 

Chýba na veľkej lúke Pod Lipovou.

Naša krásna Lipa rastúca do dvoch kmeňov.

Pohľad okoloidúcich sa už nemá o čo zachytiť.

Stála tu azda viac než sto rokov.

Bola na veľkej lúke čistou oázou.

Pozorovala ľudí, zvieratá, vtákov,

všetkých, čo sa pod ňou skrývali pred slnkom.

Radi ku nej chodili ľudia so psíkmi, deti.

Pred dvomi rokmi bola útočiskom pre včelí roj.

Hostila vtákov, rôzny hmyz, mravcov, chrobákov.

Vdychovala jedovaté výdychy okolitých fabrík,

najmä tie najbližšie z Hrončianskeho komína.

Niekomu jej dvojitá koruna pripomínala pľúca.

Čo nám to napovedá?

Aký vzduch dýchame my ľudia

a všetko živé spolu s nami.

Bol to môj obľúbený strom.

Vyznala sa zo svojich pocitov pani,

 ktorá chodí na prechádzky Lipovou.

Rozcítene pokračovala:

Nikdy som pri tej lipe nebola,

iba z cesty som ju obdivovala.

Jej dvojitý kmeň a koruna mi pripomínali

dve tváre oproti sebe. /žeby on a ona?/

Keď som sa zadívala lepšie,

vynorila sa mi pred očami mužská tvár,

s väčším nosom a dlhou fajkou v ústach.

 

Iná pani si tiež zaspomínala,

že pôvodne tam boli medze.

K mladej Lipe viedla cestička,

 sprava, zľava sa vinuli políčka

lemované kríkmi.

Hospodárili na nich valaštiansky gazdovia.

Keď polia zobrali do rúk štátne majetky,

medze rozorali, našťastie lipu tam ponechali.

Úrodnú zem splavilo do Hrona

a o Pod Lipovú už nemali záujem.

Valašťanom tam vymerali záhumienky,

 ktoré obrábali a pôdu zúrodňovali.

Keď starší na poliach už pracovať nevládali

a mladí sa odučili,

začali svoju pôdu prenajímať súkromníkom.

Lipa sa stala pamätníkom na všetky tieto obdobia,

 poznačené prácou ľudí a zmenami systémov.

Až do času keď padla

a akoby sa spolu s ňou

skončila jedna etapa života Pod Lipovou

a začala ďalšia.

Čo nám prinesie, závisí od nás ľudí.

 

/M. Pacerová/