V obdobiach rozmachu ťažby drahých kovov a železnej rudy sa na okolí ťažilo skoro všade.
V Hronci, Osrblí, Mýte pod Ďumbierom, Jarabej (odtiaľ vraj pochádza najstaršia dochovaná banská mapa), ... Ale železo sa tu už spracúvalo už v staršej dobe železnej civilizáciou Skýtov. Dôkazom toho je nález tzv. železnej lupy na Hrádku v katastri Hornej Lehoty. Železná lupa je priamy pozostatok z procesu tavenia železnej rudy. Veľký spracovateľský areál železa objavili pracovníci Stredoslovenského múzea aj v Ľubietovej. Prieskum sa robil aj v 20. storočí počas 2. sv. vojny a aj po nej. V Jasení po prieskume ostali obrovské štôlne, v ktorých hľadali zlato. V Brezne pod Skalkou hľadali zas urán.
Medzi niekdajšou poľnohospodárskou školou v Brezne a obcou Valaská sú pozostatky dvoch štôlní. Upozorňuje na to tabuľka náučného chodníka na starej ceste vedúcej z Valaskej do Brezna. Štôlňa sa nachádza pri hlavnej ceste I/66 na 128 km. Zavalený vchod je stále viditeľný, i keď pomerne nenápadný.
Vyšná Boca - bane na zlato a železnú rudu
Na Boci sa ťažilo ešte aj v 19. storočí a tak by tu nemala byť núdza o štôlne a šachty. Hovorí sa, že ich tu bolo viac ako sto. Priamo v dedine Vyšná Boca pri prameni Kyselky za evanjelickým kostolom vyčistili od odpadu a závalov štôlňu Salvator. V bani sa ťažilo zlato pomocou pušného prachu. V bani sa našiel baraní roh, ktorý slúžil ako obal naň.
Štôlňa Salvator patrila pod Kráľovskú Bocu a rudu obsahujúcu drahé kovy z nej vozili do Banskej Štiavnice. Vie sa, že s ťažbou v tejto štôlni skončili v roku 1747, lebo tento dátum je vytesaný na konci chodby. V 19. stor. bolo kutanie obnovené v pravej chodbe, kde vytesali ešte niekoľko metrov, ktoré nie sú zakreslené v mape z 50-tich rokov 18. stor. Táto chodba má 106 m. Celkovo je prístupných okolo 250 m, spodné časti bane sú zatopené a niektoré zamurované. Ľavá odbočka má aj komín.
Niekoľko metrov od vchodu do štôlne Salvator je schovaná medzi stromami ďalšia kratšia štôlňa. Keď sa pozriete pri odbočke ku Kyselke do prvého dvora, uvidíte niekdajší vstup do bane Dolný Salvator. Ten biely domček bol kedysi banícky dom.
Nad hlavnou cestou je zatopená kresanica, ktorej vodu chceli používať na zasnežovanie lyžiarskeho svahu.
V hornej časti obce, ktorá sa volá Huty, bola kedysi aj pec na železnú rudu a stupy.
Dobré je vystihnúť čas otváracích hodín v baníckom dome, kde sa dá dozvedieť viac o živote na Boci. Tento dom aj s originálnym vybavením pre muzeálne účely daroval posledný majiteľ Daniel Bohmer.
 |
 |
| Pohľad od bane Salvator na ev. kostol | Baňa Salvator |
 |
 |
| Banícky dom vo Vyšnej Boci | Banícky dom vo Vyšnej Boci, kuchyňa |
Krpáčovo - bane na antimón
Len nedávno bola vybudovaná Medvedia cestička k antimónovým baniam nad Krpáčovom. Náučný chodník má dva varianty kratší s 5300 m a dlhší s 8400 m. Trasa začína a končí pri hostinci Kukučka. Najvyšší bod chodníka je vo výške 1054 m.n.m., kde sú ruiny baníckeho domu. Keď sa tu počas druhej sv. vojny ťažilo, žilo tu v 4 budovách a 4 barákoch až 150 ľudí. V rokoch 1940 – 1944 sa len v prieskumných štôlňach vyťažilo 25 000 ton antimónovej rudy. S ťažbou sa skončilo v roku 1946. Od vtedy to neuveriteľne zarástlo, ale stále sú viditeľné ruiny flotačnej úpravovne v Kvačkajovej doline a halda pri floatačnej úpravovni.
 |
 |
| Banícky dom vo výške 1054 m.n.m. | Prístrešok náučného chodníka |
Jasenie - bane na zlato, wolfrám, železnú rudu
Veľké dobre prístupné štôlne ostali v Gelfusovej doline nad Jasením po geologickom prieskume v 80-tych rokoch 20. storočia. Sú v nadmorskej výške okolo 910 m.n.m. Prvá z nich je naľavo od asfaltovej cesty, pri treťom stĺpe od hati na Baukovej, kde pri výskume narazili na staršie ručne razené chodby; ďalšia v ktorej bol sklad výbušnín je cca 80 m nad drevenicou, ktorá mohla byť baníckym domom a tretia s baníckym znakom na portáli je napravo od ľavotočivej zákruty, kde končí asfaltka. Treba sa však pripraviť na to, že v nich býva vyšší stav vody. Štôlňa s baníckym znakom v mapách označená ako IV. je najdlhšia a dá sa v nej blúdiť aj 4 hodiny. Pozostatkov baní na zlato, wolfrám, či železnú rudu je nad Jasením oveľa oveľa viac, len ich história nie je známa z archívov. Predpokladá sa, že zlato tu ryžovali od 13. storočia nemeckí kolonisti, tak ako inde na našom území, o čom svedčia ryžoviská nad obcou, ktoré sú najväčšie v Nízkych Tatrách.
 |
 |
| Štôlňa nad haťou pri Baukovej | Štôlňa, ktorá slúžila ako sklad výbušnín |
Ľubietová - bane na meď a železnú rudu
Slávnu banícku minulosť zdokumentovali v Ľubietovej na informačných paneloch banského náučného chodníka na Podlipe. Na Podlipe po ťažbe medi zostalo obrovské haldové pole. Ložisko bolo rozfárané minimálne 18 štôlňami v nadmorskej výške 500 až 760 m n. m. Väčšina z nich je zavalená, prístupná je cca 50 metrová štôlňa Andreas, kresanica Dolný Johan, kresanica Horný Johan a vojsť sa dá aj do bane Ladislav. Na odvaloch je možné nájsť pseudomalachit, malachit, kuprit a zriedkavo preslávený ľubietovský zelený minerál libethenit so skleneným leskom.
Banské polia na Podlipe boli v 18. stor. súčasťou závodu Zelená voda, ktorý v 19. stor. prevádzkoval erár.
 |
 |
| Zelená voda - Ľubietová | Tabuľa náučného banského chodníka |
No za zlatý vek ľubietovského mediarstva sa považuje obdobie od 14. a do polovice 16. stor. V roku 1379 banícka osada získala mestské výsady od Ľudovíta Veľkého. V 15. stor. celú produkciu ľubietovských baní ovládol "medený gróf" Ján Falbrecht z Torune. Začiatkom 16. stor. tu podnikali Turzovci. V lokalite Čierne Peklo a Svätoduška vybudovali komplex baní a hút. Ľubietovskú meď vyvážali pod značkou "Lebentzer". Významná etapa ľubietovského mediarstva nastala výstavbou fabriky na výrobu mosadze v 17. stor.
 |
 |
| Ľubietová - námestie | Vysoká pec Tri Vody |
Popri ťažbe medených rúd sa v Ľubietovej ťažila a spracúvala aj železná ruda. V roku 1692 tu banský erár postavil vysokú pec, ktorá je považovaná za prvú v Hornom Uhorsku. No už začiatkom 18. stor. v období povstania Rákocziho tu postavili novú vysokú pec na výrobu železa. Ďalšiu pec si postavilo mesto Ľubietová a banskobystrickí mešťanostovia. K železiarskemu komplexu patrili aj bane v okolí Ľubietovej v Driekyni, Posádke, v Železnom, Lózach, Jamešnej v Ponikách a v Dúbravici.
Mesto Ľubietová a súkromní podnikatelia sa r. 1795 združili do spoločnosti ŤAŽIARSTVO TRI VODY (Dreiwasser Gewerkschaft) a nad Osrblím postavili vysokú pec (705 m n.m.). Spoločnosť pozostávala zo železorudných baní z okolia Hrbu, Pejkova, Hruškova, Červenej Jamy, skujňovacieho hámra, vysokej pece a prevádzkových budov. Bane i železná huta sa stali v roku 1855 súčasťou železiarskeho komplexu Tri vody – Bujakovo Daniela Prihradného.